swetko

Vieš, keď pozeráš tie americké filmy, kde hlavného hrdinu prepadnú v jeho dome. Tam sú tie domy nízke s veľkými oknami, zo sieťovými vchodovými dverami a stenami ktoré každý lepší akčný hrdina prerazí päsťou. Cítiš sa vtedy bezpečne na siedmom poschodí vo svojej bytovke? Žiadne zo zemi dostupné okná, len jedny solídne dubové dvere. No, tak tie dvere odomkol neviem kedy a neviem ako, vytiahol ma so sna, tresol mi boxerom po zuboch, ináč bol to nepríjemný chrapot a už tu sedím, v pyžamku, v chlpatých ponožkách a vypľúvam krv a zuby. Samozrejme že tu nesedím len tak, nohy mám okolo členkov stiahnuté o nohu stoličky káblovými viazačmi a ruky vedľa tela o operadlo. Neveríte, ale nepohnem sa. Ten sedí oproti mne. Keby som nedostával závrate od bolesti v pravdepodobne zlomenej sánke povedal by som, že je priemerne nesympatický, oveľa menej ako by mohol byť vzhľadom na situáciu. Vzhľadom na situáciu som aj ja dosť pokojný.

Bol som. Práve vytiahol pílový list, ten čo sa nasadzuje do oblúkovej pílky, na jednej strane opáskovaný izolačkou, namiesto rúčky. Ešte som si všimol, že je to z píly na železo. Ale čo by... Ach kriste, prišiel s tým ku mne, zručne strčil list medzi operadlo a moju ruku a prerezal rýchloviazač. Pravú ruku mi vystiera dopredu na stôl, snažím sa ju pritiahnuť k telu. Nechal ma a ide mi z dohľadu, niekde za chrbát. Otočil som hlavu na stranu aby som videl čo najviac, ruku stále pritláčam na stehne. Nevidel som ho ale náhle mi dlaňou siahol na čelo vyvrátil mi hlavu a v tej sekunde, kým som prekonal prekvapenie mi strčil do úst navlhčenú handru a obkrútil mi ústa okolo celej hlavy kobercovkou. Sánkou mi prebehla tupá bolesť ale zdesenie ktoré sa mi šíri mozgom ju potlačilo. Chytil mi pravé rameno obidvoma rukami, zaprel sa mi kolenom o hrudník a natiahol mi ruku na stôl, rýchlo sa otočil ku stolu, ľavým kolenom mi ju celou váhou pritlačil a natiahol sa pre list píly ktorý už mal pripravený. Nevidel som cez neho, ale cítim ako položil list zľahka na zápästie, potom trošku vyššie a začal píliť.

Bolesť je neskutočná, vchádza do tela, drví mi hrudník a gule. Ako keby sa celé moje ja prevtelilo do tej ruky. Krv fŕka, ozval sa škrípavý zvuk ako sa pílka dostala na kosť. Revem celú večnosť, z očí mi vytryskli slzy, zatínam zuby a znovu kričím, kričím do handry. Vo vzduchu už cítiť pach spáleniny od pílenia. Začínajú sa mi pred očami robiť kruhy, ale ešte vidím ako náhle mení polohu, dostal sa takmer na koniec a už to nemá ako kvôli doske stola dokončiť. Vstal, chytil moje zápästie obidvoma rukami a s puknutím podobným výbuchu ju zlomil na kolene. Tma.

Pomaly otváram oči, húpe to so mnou ako na vode, maximálne ma natiahne a vyvraciam sa priamo tam kde som otočený, čiže vzhľadom na svoje možnosti, priamo do rozkroku. Ešte raz, a už sa mi vracia zrak. Pot mi steká do očí, štípe, žmurkám aby som zaostril, zabolí ma sánka. Upútalo ma, ako tak sedím z hlavou spustenou na prsiach, niečo na pravej ruke. Bože môj, to nie, toto nie. Bolesť, bodavá bolesť v celom tele, a príval paniky, taký že prestávam dýchať, spomienky sú späť. Škripot a puknutie. Bojujem z mdlobami, minútu, dve, sto rokov, až pomaly ostáva len bolesť. Uvedomil som si, že ústa mám voľné, ale spuchnutá zlomená sánka je lepšia ako handra, nezmôžem sa ani na šepot, maximálne zastonanie. Zase tá bodavá bolesť. Musím vedieť ako to vyzerá. Pomaly sa nahýnam cez plece, lebo ruku mám pripútanú. Nerozumiem úplne čo to vlastne vidím. Moja ruka, spálená, zrazená krv. Niečo so mnou urobil, niečo spravil aby som nekrvácal. Počujem ho prichádzať a opäť sa ma zmocňuje panika, panika a hnev. Nesie malý stolček čo býva na chodbe. Postavil ho trochu naľavo dopredu vedľa mňa. Zažívam najstrašnejšie dejavu v živote. Moja ruka, dal ju na stolček, tak že zápästie trčí vo vzduchu, a zase.... zase.... začína, bože môj, Ježiši kriste....

Počujem plieskanie, čo, ja som... To mne... Chcem sa ozvať protestovať, nefackujte ma. Možno nevedia, ž to bijú mňa. Pichnutie v ramene. Jeden, dva, tri, štyri, pamäť sa mi vyjasňuje, bolesť sa vracia. Vidím jasne, rozmýšľam jasne, bolesť je neznesiteľná. Vonku za oknami je stále tma, vnútri svieti len svetlo na kuchynskej linke, no tu, v jedálenskom kúte je prítmie. Prítmie a bolesť, bolesť je všade. Pamätám si všetko. Musím sa pozrieť či je to naozaj pravda. Ruka je tak isto spálená. Ale niečo nie je v poriadku. Cítim... Natiahnem sa ako to najviac ide dopredu a pozerám pod seba. On mi zobral aj nohy! Panika, dávenie, tma. Zastonám a preberiem sa. Tupo hľadím na niečo neforemné na stole, potom v tom spoznávam svoju ruku, okolo úlomky kosti. To ma dostalo z otupenia. Znehybniem a počúvam. V tichu, ktoré nastalo s ušami nastrašenými, pripravený zachytiť každý šramot, si prvý krát uvedomujem blízkosť smrti. Po chrbte mi steká studený pot a z končatín my do tela vystreľuje nekončiaca bolesť. Musím sa zachrániť. Prekonávam prichádzajúce mdloby, napnem z celej sily všetky svaly a trhnem. Poskočil som s celou stoličkou, bol to rachot. Znehybniem a počúvam. Nič. Tak to skúšam, ešte raz, ešte raz, nepočítam to, ale pri každom novom poskočení mám v hlave jediné slovo: musím. Musím! Musím! Musím sa zachrániť.

Stolička povoľuje, ešte pár poskočení. Povolila a ja padám na zem. Metám sa, napínam svaly. Operadlo povolilo ako prvé. Sedím a zubami si strhávam zvyšky operadla a rýchloviazače z rúk, ťahám ich dolu, strhávam si zaschnutú krv, bolesť je neskutočná, teraz však musím byť potichu. Aj napriek bolesti zatínam zuby do zvyškov stoličky, teraz si nemotorne kýpťami uvoľňujem aj nohy, bolesť je už na jednej úrovni, neznesiteľná a večná. Pretočil som sa na brucho a začínam sa predlaktiami posúvať dopredu. Popri stole do kuchyne. Ide to pomaly. Stále častejšie musím oddychovať. Som už skoro v chodbe, tam je telefón, tam je záchrana, život. Na chvíľu, keď som oddychoval, zazdalo sa mi že počujem dýchanie. Ale to sa mi len zdalo. Pokračujem cez chodbu, znovu niečo počujem. Zastavil som sa a počúvam. Smiech? Tichý, dusený smiech. Otočím sa na chrbát, podopretý o lakte pozerám na neho. Stojí kúsok za mnou, pritláča si ruku opakom dlane k ústam a potichu sa smeje.

Pocítil som najväčší strach vo svojom živote. Otočil som sa naspäť na brucho a plazím sa ku dverám. Musím, musím, chcem žiť. Cítim ako ma chytá za lýtka a potiahol ma o dobré dva metre naspäť. Pustil ma! Podarí sa mi to. Budem žiť. Plazím sa v pred, nemyslím. Mám v hlave jediný pocit. Dvere, život. Znovu ma potiahol dozadu. Púšťa ma a vzápätí mi kľakol obkročmo na chrbát. Cítim ako mi zovrel ramenom krk a ťahá mi hlavu nahor a dozadu. Odrazu cítim hrozné pichnutie a počujem pukavý zvuk a znovu bodnutie, ale už nepočujem nič. Musím žiť. V rýchlom slede ma bodá do očí, stláča mi zľava palcom sánku a prstami ťahá nadol. Chcem žiť, len kúsok biedneho, slabého života. Bodol ma do pravého líca a krátkym sekom ma zbavuje aj jazyka.

Hlava mi klesá k zemi, cítim ako dopadám tvárou na podlahu no nepočujem to a ani nevidím. Tlak na chrbte povolil. Cítim závan vzduchu z otvorených dverí a hneď jemné zvlnenie vzduchu ako sa dvere zavreli a už to viem. Viem, že budem žiť. Ale ja nechcem. Prosím, chcem umrieť.